Podľa Naomi Aldort vaše dieťa nikdy neklame!

Naomi Aldort

Svetoznáma rodinná poradkyňa Naomi Aldort prednášala v Bratislave.

V roku 2014 som mala možnosť zúčastniť sa osobne prednášky pani Naomi Aldort, svetoznámej americkej terapeutky a rodinnej poradkyne, ktorá napísala skvelú knihu Vychovávame deti a rastieme s nimi (Vydavateľstvo Práh, Praha 2014).

Sála v Bratislave bola plná, všade samé deti, detičky, mami, mamičky, ale aj tatovia a tatinkovia …. Čo ma prekvapilo najviac bola samotná pani Aldort, pretože nepôsobila ako nejaká svetoznáma autorka bestselleru, ale naopak, ako nenápadná žena, ktorá netúži zdieľať svoje myšlienky s davmi ľudí.

Opak bol však pravdou.

Pani Naomi pútavo a hravo zdeľovala svoje prevratné a pritom jednoduché myšlienky o rodičovstve, až tak, že ma úplne očarila.  V tomto článku by som chcela zhnrúť to najpodstatnejšie z jej prednášky,

  • čo na mňa zapôsobilo najviac,
  • pri akých názoroch sa mi rozum zastavil a
  • ako som jej názory zakomponovala v konečnom dôsledku do vlastnej rodiny.

Pravda č.1 – dieťa má vždy pravdu!

Predstavte si, že máte doma “ufňukanca, tyrana, bitkára, nevychovanca, drzáňa…” a pani Aldort na úvod zahlási: “…vaše dieťa má vždy pravdu.” Čooo?? To snáď nemyslí vážne? Že tá moja malá má vždy pravdu? Ako to myslí? Asi som to nepochopila… A čakáte ďalej, ako bude prednáška pokračovať. Ste trochu skeptický, trochu sa cítite oklamaní a na nesprávnom mieste…

No, a takto nejako som sa na úvod cítila ja. To jest, absolútne nepripravená na životnú pravdu číslo jeden. Veď v tom čase mala moja Simonka necelé 4 roky a nesprávala sa teda ako anjelik. Mala zrovna obdobie, kedy si tak trochu vymýšlaľa. STOP. Tu sa musím hneď opraviť, keďže deti majú stále pravdu, tak si nevymýšlaľa, ale hovorila svojím spôsobom presne to, čo cítila.  Vo svojom veku ešte nevedela povedať presne, čo sa podľa nej stalo a tak svoje zážitky opísala pocitovo. Aj keď v skutočnosti ju jej babka “nezbila”. Naopak, babkine slová, ktoré používa automaticky (pretože ju tak vychovali a tak isto vychovávajú deti všetci okolo nej) znamenali pre Simi presne to isté, ako keby sa jej to aj stalo.

Teda, keď babka povedala: “poslúchaj, lebo ti dám na zadok”, pre Simonku to znamenalo, že na ten svoj zadok aj naozaj dostala. Keď sme sa potom po rozhovore s babkou a Simi (zvlášť) o tomto rozprávali, moja prvá reakcia bola, že som napomenula Simonku, že KLAMAŤ SA NEMÁ! Vôbec som si nedokázala predstaviť, že moje dieťa skutočne vnímalo že dostalo na zadok. Tie slová samotné pre ňu boli výpraskom. A ja ako “správny” rodič som ju hneď pokarhala, že klame. Samozrejme, že moje dieťa sa cítilo ukrivdené a tvrdilo, že neklame, že je to pravda. Ja som opäť tvrdila, že klamať sa nesmie a že klamanie doma nebudeme tolerovať! Nikam sme sa nedostali, každý si tvrdil svoje a dcéra zostala nepochopená.

Pri “precitnutí” počas prednášky mi nebolo všetko jedno. Zlyhala som ako rodič. Nezareagovala som najlepšie ako som mohla. Tu by však opäť vstúpila Naomi a povedala, aby som sa príliš netrápila svojimi dobrými či zlými rozhodnutiami a uvedomila som si, že som sa v tej chvíli zachovala najlepšie ako som v danom momente vedela. A to isté platí aj pre deti, tiež sa v danom momente chovajú najlepšie ako vedia.

Preto do budúcna, ak by sa opakovala situácia o klamaní, zareagovala by som inak. Opýtala by som sa dcéry:

  • ako sa tá situácia stala a
  • ako by si predstavovala to vyriešiť.

O klamaní by som už nič nehovorila.

V ďaľšom článku vám napíšem o tom, že Cenou za chválu je nízke sebavedomie. Znie to ako nezmysel? Veru, aj mňa to šoklo, keď som to prvý krát počula v tomto spojení. Ukážem vám však na príkladoch a na dlhoročných skúsenostiach pani Aldort, že je to presne tak.

Spracované na základe mojich poznámok z prednášky Naomi Aldort, 2014, Bratislava.

Jana
Jana
Som maminou 5 ročnej dcéry Simonky. Žijem s rodinou v Bratislave, vo svojom rodnom meste. Mám rada knihy a filmy rôznych žánrov. Obľubujem ručné práce a doma mám slušnú zbierku všakovakých kreatívnych materiálov. Keď mám priestor, siahnem po jednom, druhom či treťom. Mojím rodičovským cieľom je “vychovať” dcérku tak, aby z nej bola samostatná, sebaistá, empatická a šťastná bytosť. Rada by som to dosiahla “iba” tým, že jej budem vzorom, ktorý ju k tomu peknému žitiu inšpiruje.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *