Pár záchranných viet, keď sa vaše dieťa hnevá a plače

plac

V tomto článku by som sa rada s vami podelila o “záchranné” vety, ktoré používam doma, keď ma Simonkine správanie náhle vytočí, pretože sa podľa mňa bezdôvodne hnevá a plače. Ja vtedy strácam kontrolu nad svojími emóciami a pripomínam si všetko to dobré, čo som sa doteraz o rodičovstve naučila. Toto je môj osobný návod, ktorý funguje u mňa doma. Článok nie je univerzálnym návodom, má iba inšpirovať a rozšíriť obzory.

Keď ten hnev a plač začne

V prvom rade sa snažím si uvedomiť, že mi dieťa svojím správaním niečo zrkadlí. Nemusí to byť aktuálna situácia, ale môže takto reflektovať aj situácie z minulosti, kedy sa Simi cítila ublížená a nepochopená. Deti majú v tomto úžasnú pamäť.  Správanie dieťaťa ovplyvňuje aj samotná povaha dieťaťa a jeho nátura.

Dala som vypočítať numerológiu mojej dcéry

Aby som lepšie rozumela svojej dcérke aj zo spirituálneho pohľadu, nechala som re ňu vypočítať numerologickú mriežku. Podľa nej má v sebe mužské ego, ktoré sa potrebuje v tomto živote naučiť svojej ženskej stránke. Okrem toho, jej úlohou je aj naučiť sa deliť s druhými a dokončovať začaté. Má silné sociálne cítenie a predpoklady pomáhať druhým.

Priala by som si, aby som túto charakteristiku svojho dieťaťa mala vždy na pamäti a rozprávala sa s ňou podľa toho.

Pár príkladov nervy-drásajúceho správania

1) Keď plače kvôli “maličkosti”

Ťažko sa to priznáva, ale moje dieťa sa niekedy správa ako rozmaznaná slečinka. Avšak tu musím čestne priznať,  že ja som do svojej puberty bola trošku rozmaznaná. Áno, a práve preto mi to tak veľmi vadí na mojej vlastnej dcére. Vtedy mám čo robiť so svojími emóciami a musím sa veľmi snažiť, aby som nezareagovala impulzívne.

V prvom rade prichádza akceptácia. Akceptujem, že moje dieťa je také, aké je. – toto si poviem v duchu a hlboko sa nadýchnem.

Pokračujem v duchu: Rešpektujem to, že pre moje dieťa je práve teraz veľmi dôležité plakať kvôli tejto veci. – pre mňa je to malichernosť, ale pre Simi je to celý svet.

Nahlas poviem:

a) Vidím, že potrebuješ plakať a si veľmi smutná kvôli xy (spadnutej stavebnici, roztrhnutému obrázku…..). – popíšem čo vidím, čisto ako informáciu. Nesúdim, nepoúčam, ale prejavím záujem a porozumenie.

Som pri Simonke, ktorá najskôr srdcervúco plače sediac na zemi a búcha päsťami do zeme. Prisadnem si k nej a len som. Bez ďalšieho rozprávania či činu. Buď začne Simonka sama niečo hovoriť o tom, čo sa stalo a čo potrebuje, ak nie, spýtam sa jej kľudným hlasom (nie však letargickým):

b) Čo sa stalo? Môžem ti nejako pomôcť?

Zvyčajne sa niečo dozviem medzi jednotlivými vzlykmi. Zopakujem jej slovami to, čo mi hovorí, aby videla, že ju vnímam a počúvam.

c) Lego ti spadlo na zem a rozpadla sa ti stavba. A teraz to potrebuješ tak isto postaviť, ako si to mala predtým.

Ponúknem sa, že jej pomôžem to opäť postaviť.  Zvyčajne stále plače, smutne a nahnevane zároveň, no ja vtedy nič nehovorím a len čakám s láskou v  srdci a v mysli, kým sa sama utíši. Niekedy to trvá kratšie, niekedy dlhšie.

Zrovna včera to trvalo asi 10 minút, kým sa sama zo sekundy na sekundu utíšila a začala mi rozprávať humorný príbeh o tom, ako sama našla tatové stratené kľúče vo vnútornom vrecku. Keď mi tento vtipný príbeh porozprávala, objala ma a pokračovali sme v bežných činnostiach, ako keby sa nič nestalo.

Zhrnutie, ktoré platí vo všeobecnosti:

  1. Podať informáciu – opis čo vidím (si nahnevaná, rozbila sa ti hračka, potrebuješ plakať, si smutná…)
  2. Prejaviť empatiu – neodsudzovať, nepoúčať, ale byť nablízku a utíšiť dieťa, ak o to žiada. Potvrdiť jeho pocity a slová zopakovaním.
  3. Výber riešenia – nechať na dieťa, nech navrhne možnú nápravu situácie. A ak treba, urobiť to spoločne.

Dieťa plače a pritom sa uvoľňuje z nahromadeného stresu. Môže ho byť viac a môže ho byť menej. Pri svojich rodičoch sa dieťa uvolní najviac a tak plač trvá aj dlhšie. Je dôležité v tomto momente poskytnúť dostatok času a lásky dieťaťu, aby sa znovu mohlo cítiť bezpečne a šťastne.

Je to vzdor či plač?

V prípade, že nejde o skutočnú emóciu, ale vzdor, tak poviem “Nerozumiem ti, keď plačeš. Idem do kuchyne dokončiť večeru.” Tu mám ľahkú pomôcku, ktorú som občas použila, keď som chcela rozpoznať, či to moje dieťa na mňa iba hrá alebo je skutočne nešťastné.

Položila som jednoduchú otázku, na ktorú vedelo odpovedať bez problémov. Išlo o logickú otázku, pretože keď je dieťa v emóciach nedokáže zapojiť logiku. Opýtala som sa, či je deň alebo či je noc. Často sa mi stalo, že Simi v tom okamžiku prestala plakať, pozrela sa okolo seba a jednoznačne odpovedala podľa skutočnosti. To bol jasný dôkaz, že dokáže vo svojom stave premýšľať a nie je na mieste, aby som jej venovala viac empatie, ako som jej už dala.

2) Dieťa neposlúcha

Sú situácie, kedy nás dcéra nechce “poslúchať” a robiť to, čo od nej očakávame. Napríklad, veľmi častá situácia s ranným ponáhľaním sa z domu do škôlky, do obchodu, na výlet a tak ďalej… veď to poznáte.

Najúčinnejšie je predchádzať takýmto situáciam tým, že si stanovíme pravidlá*, ktoré nám zabezpečia dostatočný čas na ranné chystanie sa bez stresov a kričania. Napríklad tak, že si nastavíme budík skôr, nachystáme detské oblečenie a ostatné potreby vopred – je dobré zahrnúť do príprav aj samotné dieťa (podporíme ho v samostatnosti a sebaistote) a vopred si stanovíme čas kedy najneskôr treba z domu odísť. Pri tvorbe pravidiel treba vysvetliť aj prirodzené následky, ktoré nastanú pri nedodržaní pravidla a dohody. (Tento princíp rozoberiem v inom článku. Avšak v skratke ide o to, že ak neodídeme z domu do 8mej hodiny, tak sa budeme musieť v škôlke rozlúčiť rýchlejšie a nebudeme mať čas na ranné cikanie na dospeláckom záchode, lebo mama musí byť v práci do 8.30, aby mohla stihnúť ranný meeting……).

*Pravidlá – sú na to, aby sa dieťa cítilo bezpečne a vedelo, kde sú jeho hranice správania sa. Dieťa si potrebuje x-krát (každé dieťa má iné číslo, ktoré si dosadí za x), vyskúšať, že dané pravidlo platí a preto bude x-krát skúšať ho porušiť.

V prípade, že sme všetko pripravili, aby k ranným stresom neprichádzalo a aj napriek tomu sa to stalo, používam nasledovné vety:

a) Simonka, musím byť v práci načas  a preto potrebujem, aby sme z bytu odišli do 5 minút. Keď neprídem včas, budem sa musieť ponáhľať a vtedy môžem v práci spraviť chybu. A to nie je dobrý pocit pre mňa. (Používam JA-výrok, kedy opisujem moje pocity a potreby). Pripomeniem aj to, že inak nezostane čas na pekné rozlúčenie sa v šatni.

b) Bude mi ľúto, že sa nestihneme pekne rozlúčiť. (Pomenujem svoje pocity – budujem emočný slovník u dieťaťa – a zároveň prejavím empatiu).

c) Môžeš sa teraz hrať , avšak potom nebudeme mať dostatok času na pekné rozlúčenie a ja budem nahnevaná

alebo

sa vychystáš a stihneme všetko v kľude a s úsmevom. (Dám na výber a prirodzený dôsledok – tieto 2 situácie môžu nastať a nechám na dieťa nech si samo zváži, čo je preň lepšie. Ešte stále sa snažím držať emócie pod kontrolou, aj keď je to stále ťažšie a ťažšie…)

Rešpektovať a byť rešpektovaný

Technika, ktorú som tu opísala sa volá Rešpektovať a byť rešpektovaný od manželov Kopřivových a ďalších autorov. Absolvovala som  základný kurz u manželov Kopřivových a boli to oslobodzujúce a krásne zážitky. Bola som aj na pokračujúcom kurze v septembri 2015 a teším sa ďašie stretnutia s nimi a našou komunitou z Montessori škôlky. Tieto stretnutia mi prinášajú do života veľa pokoja, uvedomenia si a lásky ku všetkým, vrátane seba.

Som presvedčená, že každý človek by mal absolvovať takýto kurz bez ohľadu na to, či je rodič alebo nie. Pretože,

tak ako povedal Mahatma Gándhí a Maria Montessori: „Každý, kto chce mier vo svete, musí začať od dieťaťa.“

Pokiaľ sa budeme skutočne zaoberať rodičovstvom a správnou výchovou detí, celý svet okolo nás sa zmení.

Začnime teda

  • seriózne a s otvoreným srdcom meniť svoje výchovné stereotypy,
  • priznajme si, že sme omylní a
  • pusťme sa s láskou a dôverou v nás a v naše deti do budovania lepšej spoločnosti plnej porozumenia, lásky a šťastia.
Jana
Jana
Som maminou 5 ročnej dcéry Simonky. Žijem s rodinou v Bratislave, vo svojom rodnom meste. Mám rada knihy a filmy rôznych žánrov. Obľubujem ručné práce a doma mám slušnú zbierku všakovakých kreatívnych materiálov. Keď mám priestor, siahnem po jednom, druhom či treťom. Mojím rodičovským cieľom je “vychovať” dcérku tak, aby z nej bola samostatná, sebaistá, empatická a šťastná bytosť. Rada by som to dosiahla “iba” tým, že jej budem vzorom, ktorý ju k tomu peknému žitiu inšpiruje.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *